Pôvodne som si chcela vziať 1-2 kopčeky do kornútku. Uvidela som asi 10 druhov a upravila pôvodný plán. "Máte aj poháre zo skla? Koľko sa tam zmestí?" vyzvedala som. Keď už som tu, tak vyskúšam poriadne. Do pohára sa zmestili štyri kopčeky. Vlastne to boli Himaláje. Inde by sa rátali tak za šesť kopcov. Dievča za pultom pridalo čokoládovú polevu. "Vezmem si pohár dozadu, do auta, potom Vám ho prinesiem." Slečna sa zhovievavo usmiala. Asi som nebola prvá s podobou požiadavkou.
Sadla som do auta a pustila sa do testovania. Všetky chutili smotanovo, mliekovo. Žiadna umelina, cukor, sladidlá. Nenašla som jediný kúsok ľadu. V kávovej boli zrniečka zomletej kávy. Jogurtová bola trošku kyslejšia, grepová horkastá. Čokoládová nebola sladká, ale naozaj čokoládová. Vychutnávala som si najlepšiu zmrzlinu za posledných pár rokov.
Prišlo ďalšie auto. Starší manželia. Značka tuším susedného okresného mesta. Vystúpili a vyšli smerom na hlavnú cestu. S ocom sme pozreli na seba: "Tiež prišli na zmrzlinu?" smiali sme sa. O chvíľu prišla mladá dvojica. Vystúpili, vyšli na hlavnú cestu. Vrátili sa k autu so zmrzlinou. Išla som vrátiť prázdny pohár. Pred stánkom sedeli starší manželia z auta, čo parkovalo pri nás a vychutnávali si svoje porcie.
Poďakovala som a pochválila. Škoda, že na pulte nie je aj telefónne číslo, na ktoré treba zavolať, ak je zákazník spokojný. S obsluhou aj so zmrzlinou. Hneď by som zavolala...
