Stojím v rade pred obchodom. Vychádzajú z neho dve dámy. Vo veku, ktorý chce naša vláda chrániť. Za každú cenu. Jedna z nich je celá v čiernom. Hovorí svojej známej: "Vieš, najhoršia je tá samota. Stále som sama. Nič nie je horšie ako toto. Plačem každý deň. Aj dnes som už plakala." Známa jej odpovedá: "Poď, ideme trošku ďalej. Na slniečko. Nech nás zohreje. Tam sa porozprávame."
Viac som nepočula. Dámy odišli na slniečko. Snáď nasali aspoň teplo zo slnka, keď im bránime nasávať ľudské teplo svojej rodiny, blízkych či susedov.
Aj takto vyzerá ochrana, o ktorú sa tí chránení nikdy neprosili. Ochrana za každú cenu. Aj cez mŕtvoly. Nech si zomierajú, na čo len chcú. Od žiaľu. Od smútku. Od samoty. Na rakovinu. Na infarkt. Na vysoký tlak. Na čokoľvek. Hlavne, aby nezomreli na koronu. Urobíme pre to naozaj všetko.