(Ne)dám sa zaočkovať

Autor: Sylvia Smatanová | 28.1.2021 o 15:20 | (upravené 28.1.2021 o 15:29) Karma článku: 8,28 | Prečítané:  1408x

Kamarátka a ja. Obidve máme autoimunitné ochorenie (každá iné). Obidve máme veľmi málo bielych krviniek. Obidve máme poškodenú imunitu. Tu sa podobnosť končí. Ona má koronu. Ja nie. Ona sa chce nechať zaočkovať. Ja nie.

Kamarátka žije vo veľkom meste. Pozná svoj zdravotný stav. Kedysi preležala pár týždňov paralyzovaná na intenzívke. Nikto neveril, že ešte niekedy vstane z invalidného vozíka. Ona to rozchodila. Doslova. Asi za rok. Ale aj obyčajná chrípka môže u nej zanechať trvalé následky. Vrátiť ju na intenzívku. Kamarátka je zodpovedná. Býva sama. Chodí von len na nákupy a k lekárom. Pracovné stretnutia obmedzila na minimum. Nemôže úplne prestať pracovať. Na Slovensku sa nedá prežiť z invalidného dôchodku. Dáva si však veľký pozor. Rúško, odstup od ostatných, dezinfekcia po ruke. Nedávno bola po dlhom čase na pracovnom stretnutí. Jeden zo zúčastnených nemal rúško. Tam sa nakazila. Napriek tomu, že ona dodržala všetky pravidlá. O pár dní volal, že je pozitívny a má príznaky. Kamarátka išla na PCR test. Desiatky hodín čakania na výsledok boli vraj to najhoršie, čo kedy prežila. Lebo sama v byte. Iba s vlastnými myšlienkami. A strachom. Pretože už mala príznaky. Len samu seba (a lekára na telefóne) presviedčala, že to určite nie je korona. Bola.

Prešli takmer 3 týždne. Smrti sa nebojí. S tou sa už skamarátila. Mala na to dosť času, keď ležala uväznená v paralyzovanom tele. Ale už nikdy nechce prežívať to, čo prežila a prežíva od prvých príznakov až po dnes. Ani fyzicky, ani psychicky. Strach, že sa zadusí. Strach, že si nebude vládať zavolať pomoc. Nechce nikoho ohroziť. Preto odmieta pomoc rodiny, aj kamarátov. Stále býva sama. Čaká, kým to prejde. Lenže ono to neprechádza. Únava, slabosť, bolesti, neschopnosť vstať z postele. Väčšinou to trvá až do večera. Potom, ako zázrakom, je úplne fit. Ako keby bola celkom zdravá. 

Vždy to bola aktívna, spoločenská baba. Miluje cestovanie, prácu s ľuďmi, spoločenský život. A k tomu všetkému sa chce čo najskôr vrátiť. Lebo už takmer rok nežije. Iba prežíva vo väzení svojho bytu. Ibaže ani to ju neochránilo. Takto žiť nechce. Preto sa chce nechať zaočkovať. Hoci samotní lekári jej očkovanie neodporúčajú. Vraj príliš veľké riziko. Ona vakcínu chce. Aj keby to očkovanie malo byť jej eutanáziou. Je ochotná urobiť čokoľvek pre to, aby sa mohla vrátiť k svojum bývalému životu. A zomrieť, ak sa to nepodarí. To sú všetko jej slová. 

U mňa je to inak. Pred desiatimi rokmi jedna operácia spustila lavínu. Len nedávno sa podarilo ju pomenovať. Môj organizmus má problém. Takmer so všetkým. Každá chémia je problém. Chémia v potravinách. Postreky, hnojivá. Chémia v kozmetike. Chémia v čistiacich prostriedkoch. Tabletka je tiež problém. Každá. Už len preto, že je to tabletka. Občas hovorím, že mi robí problém aj vzduch, ktorý musím dýchať. Najlepšie by bolo presťahovať sa na inú planétu. Takú, ktorú ešte človek nezamoril chémiou. Aj očkovanie je problém. Pred 20 rokmi som mávala každý rok silnú chrípku. Prišlo očkovanie. Zázrak na počkanie. Či skôr na jednu injekciu a na jeden rok. Lebo fungovalo. Každý rok. Ale vakcínu som musela dostať už začiatkom septembra. Inak som ochorela a bola som chorá až do jari. Nie veľmi. Ale dosť na to, že už som vakcínu dostať nemohla. 

Raz som "chytila" niečo skôr, ako bola vakcína. Žiadne ATB, ani lieky nezabrali. Doktori si ma prehadzovali. Poškodená imunita. Neskôr rakovina. Nechala som sa operovať. Práve tá operácia spustila lavínu reakcií takmer na všetko. Aj preto som liečbu odmietla. Vtedy som sa skamarátila so smrťou. Už sa jej nebojím. Raz sa s ňou aj tak stretnem. Pracovníčka v sociálnej poisťovni sa ma vtedy spýtala, či som v nejakej sekte, keď odmietam liečbu. Odpovedala som jej, že nie som. Ale radšej nech ma zabije rakovina, ako jej liečba. Lebo aspoň to bude relatívne rýchle a ľahké. Zomierať dlho a pomaly bol luxus, ktorý som si nemohla dovoliť. Dávno viem, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote. Prišiel čas urobiť ďalšie. Všetko to, čo som prežila, ma priviedlo k rozhodnutiu, že sa nedám zaočkovať. Chcem žiť. Ale ak mám zomrieť, tak radšej nech ma zabije korona ako reakcia na vakcínu. Snáď to bude relatívne rýchla a ľahká smrť. Lebo nikto netuší, ako by môj organizmus na vakcínu reagoval. A s jednou vakcínou proti chrípke už mám svoje skúsenosti.

Napriek tomu, že sme s kamarátkou v podobnej situácii, každá z nás ju vyhodnocuje úplne inak. Rozprávame sa o tom. Vysvetľujeme si navzájom dôvody, príčiny. Pohľad na svet a na život. Rešpektujeme rozhodnutie tej druhej. A to je presne to, čo potrebujeme všetci. Vypočuť si názor toho druhého a rešpektovať jeho rozhodnutie. Pretože žijeme v zvláštnej dobe. V dobe, kedy nikto nevie, čo je naozaj správne z dlhodobého hľadiska, V dobe, kedy nikto za nič neručí. A na to si musíme zvyknúť. 

Svet nie je čierno - biely. Vakcína nie je zázrak pre všetkých. Je mnoho diagnóz, kde treba veľmi opatrne zvážiť, či je väčším rizikom korona alebo možné reakcie na vakcínu. Každý človek musí mať právo dostať sa k týmto informáciám. A na ich základe sa rozhodnúť. Sám za seba. Slobodne. Bez nátlaku. Bez citového vydierania. Pretože každý z nás vsadil do tejto hry svoj vlastný život.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Vedľajšie účinky

Tu si očividne niekto neprečítal tie drobné písmenká v príbalovom letáku.


Už ste čítali?