Anna Quindlenová: Zátišie s omrvinkami (IKAR, 2015)
Aby ušetrila, prenajíma svoj luxusný byt v New Yorku a odchádza žiť do zrubu v horách. V zapadnutom mestečku hľadá novú inšpiráciu.
Zžíva sa s celkom iným prostredím. Namiesto hluku veľkomesta zvuky prírody. Priamo v jej podkroví. Trávi čas v lese. S pokrývačom a "víkendovým ochranárom" Jimom. New York jej nechýba. Ako keby život, ktorý ešte do nedávna žila, bol iba niečím, čo videla v televízii. Zdá sa, že celý jej doterajší život (nie iba manželstvo) bol založený ma mylných predpokladoch. Ale niekedy musia veci prísť, až keď je človek na ne pripravený. A tak vo svojej šesťdesiatke, v posede na strome postupne prichádza na to, že práve toto je skutočný život.
Okrem príbehu Rebeky sa knihou vinie aj ďalší, menej nápadný príbeh. Smutný príbeh ženy, ktorá blúdila lesmi a zastrkávala do zeme kríže, kládla k nim najmilovanejšie úlomky svojho života, akoby vravela zbohom. Kto a prečo to robí, to sa čitateľ dozvedá až v závere knihy. Rebeka kríže postupne nachádza a fotografuje.
Po knihe som siahla preto, že sa mi páči autorkin štýl. Čítala som jej Jedinú správnu vec (IKAR, 1999). Bol nádherná. Aj v tejto knihe veľmi pekne a podrobne popisuje vnútorný svet a prežívanie postáv. A nie iba tých hlavných. Pretože ešte aj taký obyčajný, hnedožltý chlpáč s huňatým obočím a zakrúteným chvostom, ktorý nemá ani skutočné meno, má v knihe svoje miesto. A svoj vlastný príbeh. Vrátane rodokmeňa a miesta narodenia. Každá postava (aj štvornohá) sa vďaka tomu stáva kompletnou, živou osobnosťou. Občas až príliš dokonalou.
Rebekin príbeh je tak trochu klišé a tak trochu motivačná literatúra. S dosť veľkou dávkou romantiky. A presladeným, rozprávkovým záverom. Ten mi v príbehu najviac "nesadol". Ale na druhej strane - všetky správne rozprávky sa tak končia. Aj tie pre dospelých.