Mala som chuť jej napísať: „Som biela. Aby ste neboli prekvapená. Ak Vám to prekáža, pokojne mi napíšte. Pochopím to.“ V skutočnosti nechápem. Že ešte stále rozdeľujeme ľudí. Na bielych a tmavých. Na heterosexuálov a homosexuálov. A najnovšie aj na vaxerov a antivaxerov. Na takých a onakých. Nejaký dôvod na rozdelenie, zhadzovanie niekoho iného, si vždy nájdeme. Možno až potom, keď sa budeme (obrazne alebo doslovne) topiť, tak prestaneme riešiť, kto je akej farby pleti, národnosti, či vierovyznania. Budeme len vďační, že je tu ČLOVEK. A že nás zachránil. Alebo ani nie. A radšej sa (obrazne alebo doslovne) utopíme.
V deň, keď sme sa my dve stretli, som šla do obchodu. Bola tam elegantná osoba. Celá v čiernom. Oblečenie presne sedelo na postave. Bola ku mne otočená chrbtom. Len podľa hlasu som zistila, že je to chlap. Keď sa otočil, bola to na pohľad elegantne oblečená žena. Vzhľadom úplne nenápadný človek. Chvíľu sme hovorili o bižutérii. On ju miluje, ja ju nemusím. A práve preto to bol zaujímavý rozhovor. Lebo sme každý iný. A iný pohľad na svet nás obohacuje. Ak mu to dovolíme.